reklama

19. majstrovstvá sveta v riešení hlavolamov

19. majstrovstvá sveta v riešení hlavolamov alebo Logicznie po polsku ... Slovenský tím sa ešte v októbri vybral na svetový šampionát a zaspal na vavrínoch, zase ...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

 V dňoch 24. až 29. októbra 2010 sa už devätnásty krát uskutočnili majstrovstvá sveta v riešení hlavolamov a logických úloh. Tým vyvoleným miestom bola dedinka Paprotnia neďaleko Varšavy. Práve geografická blízkosť dávala slovenskej verejnosti nádej, že sa podarí poskladať čo najsilnejšie družstvo, ktoré by mohlo priniesť vytúžené medaily.

Po úmornej celoročnej kvalifikácii do reprezentačných dresov mohli obliecť 25-ročný Peter Hudák, košický študent (strieborný medailista z roku 2009), tridsiatnik z Púchova Štefan „Pištík“ Gašpár (tiež účastník posledného finále, a teda 11. z roku 2009) a ja, Matúš Demiger, ešte len 18-ročný študent zo Zlatých Moraviec (naposledy to bolo solídne 36. miesto). Štvrtou do partie bola debutujúca Ivana Štiptová z Ružomberka, ktorá medzi slovenskú špičku už nejaký ten rôčik patrí, ale prejsť náročným kvalifikačným sitom sa jej podarilo prejsť po prvý raz. Ekipu ešte doplnil železničiar a zároveň predseda Slovenského zväzu krížovkárov a hádankárov Jano Farkaš, ktorý zaujal funkciu „nelúštiaceho“ kapitána a tiež Blanka Lehotská, náš tímový talizman, tréner, masér či psychológ. Pre psychickú pohodu boli súčasťou výpravy aj rodičia Hudákovci, a tak sa naša družina zaradila k tým najpočetnejším.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Deň Prvý

Tak ako inokedy, aj tento rok sme cestovali po kúskoch. Hoci nie doslova ako Kolumbus vo filme o Saxane. Prvá várka pozostávajúca z Hudákovcov si razila cestu autom z Košíc. Pištík letel priamo z Bruselu, kde momentálne býva a niekedy dokonca aj pracuje, ale naozaj len niekedy. Moja skupina sa dobrovoľne rozhodla pre tradičný presun vlakom (nebudete veriť, akí sme boli smutní, keď sme do USA museli letieť). Spolu s Blankou sme sa v nedeľňajšie ráno vybrali najskôr na vlakovú stanicu. Normálne by to problém nebol, ale v tomto prípade nikdy neviete. Kým Blanka na stanicu MHD-čkou chodí len raz za uhorský rok, tak ja mám problém čo i len trafiť ráno do školy. Preto sme tomu presunu venovali väčšiu pozornosť ako prestupovaniu v Břeclavi, kde sme na to mali ledva 9 minút. No na stanicu sme sa dostali, keďže sme kvôli istote volili prvý možný spoj, a tak sme mali ešte dobrú hodinu a pol na zabývanie sa v čakárni.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nastúpili sme šťastne na vlak a tento raz dúfali, že tých kritických 9 minút bude stačiť. Aj tak sme boli celkom prekvapení, keď v Kútoch zahlásili desaťminútové meškanie, po chvíľke paniky sme teda začali skladať kufre. Netuším, aký je medzi Českom a Slovenskom časový rozdiel, no v Břeclavi, vzdialenej vzdušnou čiarou pár kilometrov, sme mali manko len päť minút. Nuž sme teda pohodlne prestúpili, dokonca nám vagón pristavili tak, že stačilo len prejsť krížom cez perón.

Boli sme teda za vodou, aby som bol presný, tak za vodou rieky Moravy. Avšak, aby sme pokračovali v nastúpenom trende, tak aj teraz sa vynorila otázka – Stihne druhá polovica prvej polovice našej výpravy v Ostrave pristúpiť ? Ak by aj nestihla, tak by sa nič závažné nestalo, ďalší vlak by šiel asi dve hodinky potom, no už len kvôli dramatickosti bolo vhodné, že sme nad tým vôbec uvažovali. Aby som túto pasáž skrátil, tak iba poviem, že až po Ostravu sa nič zaujímavé nestalo, ani hladný som nebol, čo bolo pozitívne, lebo zo šiestich cestovných rožkov som polku, teda vyše päť, pojedol už v Bratislave. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V Ostrave našťastie pristúpili. Jano vysmiaty ako vždy a Ivka vyškerená, že vidí konečne aj niekoho iného ako predsedu. Usalašili sme sa teda v kupé a pustili sa do ničnerobenia. To trvalo len do chvíle, keď si niekto zmyslel, že by sme mali začať s tréningom. Netvrdím, že to bol zlý nápad, keďže sme celý týždeň, prostredníctvom internetového spojenia, viac „preklábosili“ ako pretrénovali, avšak horšie to už bolo s tým, čo sme začali trénovať. Zo zoznamu vybrali takú škaredú mega úlohu, zloženú z 19 menších (Aby som to uviedol na správnu mieru, tak vedzte, že už pred súťažou sa účastníkom majstrovstiev rozpošle inštruktážny bulletin s harmonogramom, s rozpisom kôl, ba dokonca aj so zadaniami a príkladmi súťažných úloh.). To sme robiť nemali, po hodine sme totiž nemali celkom hotové asi nič, po druhej hodine sme horko-ťažko dokončili zopár začatých úloh, keď sa predseda rozhodol, že názorne predvedie, ako sa to robilo za starých čias. Vzal nám z rúk „šalabaster“ (pozn. autora: zakladač a zároveň podložka na písanie, ale tak by to bolo pridlhé, ak by som to musel celé napísať) a otočil si ho tak, aby sme nič nevideli. Túto romantickú chvíľu sme strávili hľadením na Jana, usmievajúceho sa popod fúz, ktorý niečo vehementne čiaral a čarbal. Na to slávnostne otrčil papier, že je to hotové. To bolo síce od neho milé, ale na hony vzdialené pôvodnému zámeru - odhaliť v úlohe nejaké tie finty a grify, nakoľko on si skúsil tipnúť, aj mu to vyšlo a my sme teda mali po zábave. To bolo z logiky na ten deň všetko, pretože to, čo sa dialo neskôr už s ňou nemalo nič spoločné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celkom pohodlne sme sa dostali do Varšavy, poslušne sa usadili v staničnej hale a čakali na sľúbený odvoz. V tom čase boli asi tri hodiny popoludní a tak sme mali k dobru ešte asi poldruha hodiny. Čakali sme. A ešte čakali. Skúšali niekde chytiť voľné pripojenie na internet. A okrem toho sme ešte čakali.

Asi po tridsiatich minútach od fiktívneho príchodu autobusu, nastala polemika, či je všetko v poriadku. Predseda sa tváril, že je to tak ako má byť. Ale on sa tak tvári často. Po druhej polhodine už mu nebolo všetko jedno, rozhodol sa teda zavolať vodičovi vytúženého autobusu. Ten vraj mlel niečo rýchlo po poľsky a po anglicky odmietol hovoriť, takže z toho nič nebolo. Nasledoval telefonát Jacekovi, poľskému chlapíkovi, ktorý bol riaditeľom celých pretekov. Jacek sľúbil, že šoférovi zavolá a potom sa ozve. Neozval sa. Volalo sa teda znova, tento raz už sme sa dozvedeli, že autobus čakal na hŕstku nejakých Slovákov pri Paláci Kultúry, no keďže nikto tam nečakal, tak pokračoval z letiska ďalej až do Paprotnej. Späť do poľskej metropoly sa mal vrátiť až o dve hodiny. To bolo pre nás, po štyroch hodinách medzi palmami (zatiaľ sa mi podarilo vedecky overiť, že sú naozaj umelohmotné) celkom nepríjemné. Jano skúšal ešte volať Igorovi, náčelníkovi kmeňu Hudákovcov, ktorí už do hotela medzi tým dorazili. To bol vlastne len taký výstrel do tmy, lebo asi by sme sa aj tak nezmestili, ale to bolo vtedy úplne jedno. Plán však prekazila príchodzia tlupa nemeckých reprezentantov, na čele so sedemnásobným majstrom sveta Ulrichom Voigtom (skrátene UVo, foneticky „UFO“). Uložili sa obďaleč, jedným okom na nás hádzali pohľady a evidentne zvolili stratégiu, že sa spoľahnú na to, čo budeme robiť my, lebo pochybujem, že by si niečo vedeli vybaviť s poľským vodičom. Navyše Nemci nemajú v Poľsku posledných 60-70 rokov dobrý ohlas.

Naše zúfalé kvarteto trávilo čas rozprávaním historiek a robením si vtipov z nič netušiacich Nemcov („Keď tu UFA zdržíme do stredy, tak Peťo bude mať väčšiu šancu na víťazstvo“), keď naše prosby konečne Jacek vyslyšal a rozhodol sa zachrániť situáciu aspoň tým, že po nás poslal taxík. Keď sa dozvedel, že sa objavili ďalší traja zapatrošení súťažiaci, tak ho mohol aj šľak trafiť, bez reptania, však nechal poslať aj ten druhý. Po úmornej päťhodinovke strávenej na stanici to bol náhly prevrat a dokonca som mohol dúfať vo vytúženú večeru. Vybrali sme sa na cestu, už to mala byť posledná etapa nášho prvého dňa.

Do hotela sme dorazili tesne po deviatej. Hneď na recepcii sme stretli Jaceka, ktorý sám nevedel či sa má tešiť, že nás vidí, alebo nie. My sme v tom mali naopak úplne jasno, veď bez neho by sme museli zaplatiť celú sumu za odvoz sami. Relatívne rýchlo sa nám podarilo dostať kartičky od izieb a napokon aj turisticko-reprezentačný balíček od usporiadateľov. Ten obsahoval, tak ako po iné roky, oficiálny inštruktážny bulletin spomienkové tričko (po prvý raz mi sadla aj veľkosť), nejaký ten spomienkový pohár, peračník a na moju najväčšiu radosť aj klasické drevené ceruzky.

Ako bolo v ten deň zvykol, tak aj večera začala o dosť neskôr, aj preto asi žiaden úvod, privítanie, vôbec nič. Akurát čo sa hromada ľudí nahrnula do radu na švédske stoly. Nuž sme sa pridali aj my a kochali sme sa pohľadom na všetky tie „ksichty“, či už známe alebo úplne nové, a vraveli sme si, že v porovnaní s nimi sme na tom s našou normálnosťou ešte stále celkom dobre. Samotné jedlo nebolo nič extra, ja sám som síce dosť preberavý, ale aby som si nevybral vôbec nič, tak to sa mi ešte nestalo. Prešiel okolo všetkých prestretých stolov až nakoniec, aby som sa potom musel vrátiť pomedzi zmätených Rusov a si nabrať aspoň nejaký šalát, ktorý sa na prvý pohľad tváril trochu zvädnuto, ale vtedy mi to už bolo vlastne celkom jedno.

Pri stole sa mi podarilo nájsť miesto niekde medzi Nemcami a polovicou nášho tímu. Šalát napokon aj chutil zvädnuto, ale aspoň som tak mal viac času na debatu s Peťom. Preberanie našich tohtoročných ambícii, však prerušilo očakávané otváranie majstrovstiev. Jacek toho síce veľa nepovedal, ale to bolo len pre dobro veci, lebo mám dojem, že by ho nikto aj tak nepočúval. Nasledovalo tradičné predstavenie tímov ich kapitánmi. Niektorí z nich sú takí samoľúbi, že im to trvalo tak dlho ako čakanie na autobusovej stanici. Jano, ktorý v bežnej praxi slovami nešetrí, sa rozhodol celý tento proces urýchliť, len sa postavil, ani mikrofón si nevzal a v jednej suchej vete predstavil celý náš tím. Navyše sa rozhodol, že mu k tomu postačí aj jeho skromná slovná zásoba, nuž to znelo takto: „Slovakia team – Blanka, Peter, Ivana, Matúš, Štefan.“ Ľudia v sále ani netušili, čo v tej rýchlosti povedal. Tí viac šťastní, čo zastihli aspoň mená, si k nim nestihli priradiť priezviská, pretože sme sa v tom okamihu nedokázali postaviť či aspoň zdvihnúť ruku, a tak len zatlieskali šľachetnému úmyslu nášho predsedu urýchliť celú túto procedúru.

Po večeri som sa rozhodol napísať domov, že sme napokon šťastne dorazili. Počas misie v Bielorusku som tak zabudol urobiť a ešteže po mne nenechali pátrať KGB. Chvíľu potom som na schodisku stretol príchodzieho Pištíka. Po celotímovom zvítaní sme sa v ten deň už niekoľký krát pustili do drilovania bulletinu, bez toho by bol náš úspech zrejme viac ako v ohrození. Keď si však spomeniem na niektorých exotov, lúštiacich ešte aj v rade na večeru, tak si myslím, že sme to vlastne robili aj tak zbytočne.

To bolo z prvého dňa asi tak všetko. Čo nasledovalo potom sa dozviete v ďalšej časti. Nemajte strach, na rozdiel od minulej série z USA, som si tentokrát dal námahu ju aj napísať ...

Matúš Demiger

Matúš Demiger

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študent novinárčiny, ktorý nemá na nič čas a preto sa venuje takým veciam ako je lúštenie hlavolamov a písanie blogu. Zoznam autorových rubrík:  Majstrovstvá sveta v sudoku 20Majstrovstvá sveta v hlavolamoLišiak - KP IInternetové sudoku turnajeSudoku turnaje SZHK 2010

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu